Ako som uz v v niektorom z predchadzajucich prispevkov spomenul, po prichode do Tbilisi sme boli ubytovani v jednom z najlepsich hotelov priamo v meste. V tom hoteli boli len dve velke skupiny noclaznikov. Nas cely filmovy stab a velka skupina Americanov, cirkusantov. Ano, presne v tom case v Tbilisi uz nejaky ten mesiac ci dva hostoval americky cirkus. Zial, dnes si uz neviem spomenut na jeho meno. Hned v jeden z prvych dni som zistil, ze v tom cirkuse vystupuje v jednom cisle aj povodom ceska rodina. Otec, matka a syn, ktory bol priblizne v tom istom veku, ako som bol ja. Pochadzali zo Sarasoty na Floride. Im aj mne dobre padlo sa zoznamit, hlavne preto, ze si mali s kym pohovorit v ich rodnom jazyku. Kazdy vecer sme spolu sedavali pri veceri a debatili. Ja som sa casto stal ich hostom a skoro kazdy volny vecer som s nimi chodil do zakulisia cirkusu a na predstavenia. Nic ineho sa v Tbilisi po veceroch aj tak nedalo velmi robit. Jediny existujuci bar, ktory bol otvoreny do neskorsich nocnych hodin, bol pristupny len zavaluty. Vychodonemecke marky a ani nase diety v "rubloch" neboli dost dobre na vstup do toho baru. Navstevami cirkusu som mal viac menej postarane o vecernu zabavu. Rad som cirkus navstevoval, lebo v nom vystupovalo mnoho vzhladnych, atleticky vyzerajucich slobodnych dam - umelkyn. Najmenej tucet pekne vyzerajucich mladych Americaniek. Aj ked sa mi vsetky pacili a mal som "seriozny" zaujem sa s niekolkymi trochu zblizit, nestalo sa. Urcite by to nebol vaznejsi problem, keby som bol vedel vyblabotat jednu, alebo dve vety v anglictine. Vedel som len par slov, ktorymi sme sa navzajom po veceri lucili, ked odchadzali spat, iduc popri nasom stole. "Good Night", "See you tomorrow" bolo tak vsetko, co som vtedy vedel povedat. Vecer co vecer tym skoncil moj "seriozny" zaujem. Boy, ako som lutoval, ze som z tej anglictiny nevedel povedat trochu viac! Kazda jedna z americkych krasavic stala "za hriech" a ja som premarnil moznost "hresit". Neodpustitelna chyba! Aka skoda, ze, hahahaha?
 
 

O "damsku" spolocnost som mal vsak celkom slusne postarane, ked som sa este v Nemecku spriatelil s Barbarou Brylskou, vo filme stvarnovala postavu Catherine Emerson. Ona mala priblizne ten isty problem, ako som mal ja. Nehovorila nemecky a ked, tak asi tak malo ako ja. Vedela vsak dobre francuzsky, a tak sa casto zhovarala s Helmutom Schreiberom (Sam Blake), ktory tiez vedel francuzsky. So mnou hovorila polsky, ja s nou slovensky. Nemali sme ziaden problem si rozumiet. Podobne ako s Gojkom Miticom, ktory s nam hovoril srbsky. Ked sme mali volne dni, casto sme sa s Barbarou alebo spolu aj s Gojkom tulali po Tbilisi a okoli, ci zazili aj mensie dobrodruzstvo vysoko v Kaukazskych horach pocas pobytu v Pasanauri.
 
 

V Pasanauri sme s Barbarou dost casto chodili na miestnu postu kupovat znamky a odosielat pohladnice alebo listy. Veducim posty bol jeden vzhladny, vysoky Gruzinec vo veku nejak po tridsiatke. Casto sme sa s nim rozpravali a priatelili. Nie raz nas pozval na obed a nas bohato hostil. Jeden den Barbara prisla s napadom, ze by bolo zaujimave vydat sa na mensiu expediciu hlbsie do hor a navstivit nejaku usadlost a ludi, prevazne pastierov, ich odrodu "goralov" zijucich vysoko v horach. Obaja sme mali volno, vedeli sme, ze v najblizsich dnoch na nas necaka natacanie tak sme boli pripraveni kedykolvek vyrazit. "Postmaster", (ospravedlnujem sa, ale uz si nespomeniem na jeho meno) nam dal vediet, ze je pripraveny. Prisiel po nas s malym nakladnym autom. Sofer, ktory mal cestu tym smerom, nas bol ochotny vziat niekolko kilometrov hlboko do hor a na druhy den po nas prist. Postmaster s brokovnicou na pleci a s plecniakom sa stal nasim sprievodcom. Na jednom razcesti, hlboko v horach a daleko od Pasanauri sme z auta vystupili. Vedla cesty sa nachadzala prizemna budova, nieco ako miestna krcma, pohostinstvo. Dalo sa v nej posediet, co to zjest ci vypit pivo, alebo ostre. Objednali sme si nieco na zjedenie a vyrazili sme hore do hor.

Iduc chodnikom popri dravej, cistej horskej rieke, naraz to na mna prislo! "Belzebubova pomsta!" Zaludocne krce, bolestive vracanie a velmi "riedky pripad s hustym behanim". Kazdych 10 - 15 minut som utekal za kriky, skaly, zatisia, kde som robil to, nad cim som nemal ziadnu kontrolu. Este stastie, ze sme isli okolo rieky a po pravidelnych nasilnostiach, ktore ma prepadli, som mal moznost nie len sa umyt, ale hlavne pit vela vody, aby som predisiel uplnej dehydratacii. Po mnohych takychto prehankach uz zo mna tiekla len voda. Bolo to bolestive a velmi vycerpavajuce. Posledne dve hodiny chodze som sa len vliekol. Ked sme konecne dorazili k cielu, bol som totalne vycerpany a oslabeny. Mne bolo najviac luto oboch mojich spolocnikov, ktori vzdy na mna trpezlivo cakali a ma pozbudzovali vydrzat. Z asi trojhodinovej tury sa stala sesthodinova.

Boli sme s Barbarou prekvapeni, ze v takej vyske, hodne nad urovnou stromov, sa nachadzala priestranna hospodarsko-obytna budova. Na prizemi boli rozsiahle miestnosti, stajne pre zvierata a hore na poschodi obyvacie priestory vlastnika, ktory prisiel kratko po nasom prichode. Mna hned ulozili do "postele" v hostovskej izbe. Lezal som na kozusine z medveda a dalsou som bol prikryty. Vsade same kozusiny, dobreho pol tuctu na stenach a na podlahe. Zakratko prisla ku mne pani domu s horucim alkoholickym napojom. Prinutila ma vypit vsetko naraz. Neviem, co to bolo za potvorstvo, nejaka "lavorovica" s bylinkami. Chutila dobre a zaucinkovala okamzite. Po polhodine som uz bol OK. Podobna pohroma ma chytila este raz, ku koncu mojho pobytu v Gruzinsku, ked som skoncil v nemocnici kde ma drzali niekolko dni. Belzebubova pomsta znovu prepukla uz tretikrat, na ceste domov z Moskvy do Prahy a Kosic v lietadle Zachranila ma flasa gruzinskeho konaku, ktora "usmrtila" tu potvoru co ma mordovala a mna udrzala pri zivote.
 
 

Prezili sme s nasimi hostitelmi velmi prijemny pohostinny vecer. Pani domu pripravila vselijake dobroty, speciality horalov z kozlata a majitel nas zabaval vypravanim o pastierskom zivote a bohatymi zazitkami zo zivota v horach. Hovoril gruzinsky, rustinu neovladal. Nas sprievodca, "postmaster z Pasanauri" nam vsetko prekladal do rustiny. Boli sme obaja s Barbarou udiveni vzdelanostnou urovnou tohoto pastiera, sedliaka a schopnostou sa velmi kulturne a ceremonialne vyjadrovat. Na druhy den, ked sme sa vychystali odist, Barbara obdrzala na rozlucku a pamiatku z tejto navstevy jednu z medvedich kozusin.

Ked sme sa k veceru na druhy den vratili, boli sme obaja s Barbarou pozvani na "koberec", kde si nas reziser Gottfried Kolditz a veduca produkcie Dorothea Hildebrandt pekne podali a castovali nas "hubovou polievkou" za vzdialenie sa z Pasanauri bez toho, ze by sme im boli oznamili, kam ideme a kedy sa vratime. Chceli nas nehat hladat policiou, zo strachu, ze sme sa niekde stratili, alebo ze nas niekto uniesol. Mali pravdu, bolo to od nas trochu nezodpovedne v takej cudzej divokej krajine. HOWGH!

Milan Jablonsky